Zárezy smrti je prvý diel novej sci-fi fantasy dilógie od Veroniky Roth, autorky najpopulárnejšej dystopickej série Divergencia – Rezistencia – Experiment.
Kniha vychádza na celom svete 17. januára 2017 a slovenským čitateľom ju prináša Vydavateľstvo SLOVART.
Cyrin dar má na ľudí okolo nej veľký vplyv, no Cyra kvôli nemu zároveň trpí. Bola tvorba tejto postavy náročná? Kde ste pre ňu hľadali inšpiráciu?
Cyra pôvodne nebola hlavná, ale vedľajšia postava, takže jej stvorenie náročné nebolo, lebo sa Cyra prirodzene vyvíjala pri písaní. Veľkú úlohu v tom zohral jej dar, pretože som chcela poukázať na všetky jeho stránky: ako Cyru chráni pred bratom, ako je vďaka nemu silná i bezmocná zároveň, ako sa v ňom odráža jej nízke sebavedomie – všetko toto. To, že sa dar a osobnosť viažu jedno na druhé, platí pre Cyru snáď viac než pre všetky ostatné postavy.
Koho – s výnimkou Akosa, ktorý je jedna z hlavných postáv – by ste označili za ďalšiu dôležitú postavu? Prípadne najvtipnejšiu či najzaujímavejšiu? Alebo za tú, ktorú ste mali najradšej?
Cyru. Naozaj! Fascinuje ma predovšetkým jej zmysel pre chvíľkami až čierny humor. No okrem Akosa ešte naozaj zbožňujem Teku, ktorá bude niečo ako Cyriným spojencom. Scény s Tekou mi pri písaní pred očami ožívajú úplne novým spôsobom. Teka je tak trochu nevrlá a mrzutá, no zároveň schopná a vnímavá, a to je kombinácia, ktorú mám rada.
Množstvo fanúšikov sa obáva, že hlavná hrdinka – podobne ako v Divergencii – zomrie. Bude Cyra nasledovať Beatricin osud? Aký je rozdiel medzi Cyrou a Beatrice?
Koniec vám samozrejme len tak neprezradím. No chcem povedať, že koniec Experimentu nebol žiaden podlý trik – cítila som, že tak je to pre príbeh aj pre postavu správne. Vždy spravím to, čo je pre príbeh najlepšie, a každý príbeh je iný.
Rôznorodosť je v súčasnosti témou množstva kníh – a predovšetkým kníh pre tínedžerov. Dôjde na ňu aj vo vašej novej sérii? Čo môžu čitatelia očakávať?
Teší ma, že o nej hovoríme viac. Nedívam sa na ňu ani tak ako na tému, ako na výstižnejšie zobrazenie reality. Diverzné príbehy existujú tak dlho, ako príbehy všeobecne – väčšine z nás len doteraz nenapadlo ich vyhľadávať. To sa teraz zmenilo a pre všetkých je to iba lepšie.
Tým chcem povedať, že Zárezy smrti sa neodohrávajú v našom svete, a hrdinovia nemusia rasu či sexualitu chápať tak ako my. A jeden zo spôsobov, ako predstaviť galaxiu v celej svojej veľkosti, je poukázať na pestrú škálu jej obyvateľov. To, že nie všetky postavy vyzerajú rovnako, priťahuje ich opačné pohlavie či sú nebodaj rozdielne telesne zdatné, je neodmysliteľnou súčasťou príbehu. Dúfam, že som to dala v knihe jasne najavo.
Ktorá zo správ, ktoré ste v Zárezoch smrti čitateľom iste vyslala, príbeh najviac vystihuje?
Snažím sa žiadne správy nevysielať! Verím, že čitatelia by mali význam a odpovede nachádzať vo veciach sami. Ja nie som tá, kto by im ich mal dávať. Tento príbeh je však pre mňa výnimočný, pretože sa v ňom – predovšetkým pri Akosovi – hovorí o súrodencoch a o priateľstve.
Čo sú tie „zárezy smrti“ z názvu knihy?
Slovné spojenie „zárezy smrti“ sa v príbehu objaví hneď niekoľkokrát. Zárezy si človek robí za každého zabitého protivníka alebo po strate niekoho blízkeho, teda pri významných udalostiach a momentoch, ktoré symbolizujú premenu. Myslím, že to príbeh skutočne vystihuje.
V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi príbehom Divergencie a Zárezov smrti?
Z môjho pohľadu je to rozmanitosť a prepracovanosť sveta. Tris je veľmi strohá a je neustále na úteku, takže nemá čas opisovať a skúmať. Zárezy smrti sú viac o divoch a objavovaní. Áno, postavy zažijú krušné chvíle, no zároveň sa vydávajú na dobrodružstvo.
Ktorá z vašich postáv vám je najviac podobná?
Nie som si istá. Myslím, že vo všetkých postavách je kúsok zo mňa, v dobrom aj v zlom slova zmysle.
Aká je vaša obľúbená sci-fi kniha?
To je veľmi ťažká otázka. Takže asi vyberiem tú, vďaka ktorej som sa do sci-fi zamilovala: Dunu od Franka Herberta. Má svoje muchy, no opisuje obrovský a detailný svet a fascinujúce politické machinácie. Čítala som ju niekoľkokrát a vždy v nej nájdem niečo nové.
Je možné, že bude mať séria, ktorou sa Zárezy smrti začínajú, viac než oficiálne ohlásené dve časti?
Netuším. Práve teraz sa snažím dokončiť tieto dve. O tom, čo bude ďalej, budem premýšľať neskôr.
Ktorý svet je krutejší: ten v Divergencii alebo v Zárezoch smrti?
Povedala by som, že určite ten v Divergencii. Systém frakcií sám o sebe je mierne brutálny, a všetka tá korupcia a ovládanie – ten svet je klaustrofobický, čo v dystopickom príbehu skvelo funguje. V Zárezoch smrti určite nájdeme krutých ľudí a nadídu krušné chvíle, no svet je ako ten náš: niekedy dobrý, niekedy zlý, a niekedy proste čudný.
Opisujete svety, ktorých obyvateľov si podrobuje krutá vláda. Myslíte, že k tejto budúcnosti smerujeme aj my?
Netreba podľa mňa čakať na budúcnosť – kruté vlády si podrobujú obyvateľov aj dnes. Musíme sa sústrediť nie len na tých, ktorým sme zverili nad sebou moc, ale sa aj snažiť pomáhať ľuďom, ktorí už trpia. Svet je krutý a žijeme v ňom všetci spolu.
Nájdeme na Tris a Cyre niečo podobné?
Och, samozrejme. Sú to silné ženy s podrezanými jazykmi a obe sú fyzicky zdatné, hoci Cyra to má skôr v génoch a Tris na sebe viac pracovala. Obe občas konajú bezhlavo. No najväčší rozdiel je podľa mňa v tom, že Tris je hrdinka: nesebecká a bojujúca pre väčšie dobro. Cyra myslí predovšetkým na seba. Nie je to také zlé, ako to znie – je dobré myslieť na seba. No Cyra by sa hrdinkou nenazvala.
Viete pri písaní knihy vopred, čo sa má stať, alebo improvizujete?
Záleží na tom, čo práve píšem! V súčasnosti si najprv príbeh naplánujem, takže začnem podľa plánu, no ak niečo nefunguje, zmením to. A občas nemám plán hotový a nechávam priestor pre improvizáciu. Napríklad teraz si ešte nie som istá, ako Zárezy smrti 2 skončia. Mám predstavy, ale ešte som sa nerozhodla.
Aká je vaša obľúbená kniha?
Nemám obľúbenú knihu. Je to rovnaké, ako keby ste sa niekoho pýtali na jeho obľúbeného člena rodiny. No najlepšia kniha, ktorú som v poslednej dobe čítala, je Three Dark Crowns od Kendare Blake.
Šoteti sú naozaj jedineční a pôsobiví. Kde pramení inšpirácia pre postavy a ich spôsob života?
Ďakujem! Chcela som, aby Šoteti pôsobili až monštruóznym dojmom, no keď sa čitateľ ponorí do ich histórie a kultúry, zistí, že to nie je také jednoduché. Ľudia sú na to až príliš komplikovaní. Takže som sa snažila, aby spočiatku pôsobili negatívne, a aby ich potom čitateľ začal vnímať v jemne inom svetle, takže Šotetov – podobne ako Akos – objavujete postupne. Ako príklad spomeniem zberačov odpadkov, ktorých bežne vidíme v negatívnom svetle. Šoteti však chápu zbieranie odpadkov ako recykláciu, pretože sú odhodlaní použiť staré veci novým spôsobom – a čo je na tomto také zlé?
Mala séria Divergencia na niečo v Zárezoch smrti vplyv?
Pri písaní sérii Divergencia som sa strašne veľa naučila. Myslím, že aj to, ako byť lepšou spisovateľkou. No mimo toho bol svet v Divergencii klaustrofobický – musel, pretože uzavretá dystopia je prirodzene izolovaná a ohradená. A jednoznačne som chcela vyskúšať úplný opak a ponoriť sa do písania veľkého, rozsiahleho a detailného sveta.
Počas propagácie série Divergencia ste precestovali svet. Mali vaše zážitky zo zahraničia vplyv na svet v sérii Zárezy smrti?
Určite áno! Jedna z najdôležitejších vecí – ktoré som sa snažila do knihy zahrnúť – je, že žiadna kultúra nie je monolit. Každá jedna má v sebe rôzne variácie, lokálne rozdiely, rozdielne náboženstvá a mieru, do akej sú im ľudia odovzdaní. Vybudovať svet, ktorého kultúra sa dá zhrnúť pár slovami a všetko je napohľad vnútorne pevné, je v knihe ľahké. No v skutočnosti to funguje inak.
Svet Zárezov smrti je plný násilia. Inšpiroval vás súčasný svet?
Nie v niečom konkrétnom. Chcela som si uctiť obete násilia a nemala som pocit, že by bolo vhodné previesť do príbehu nejakú príšernú skutočnú udalosť. No žijeme vo svete plnom násilia a preto násilie vstupuje aj do mojich príbehov. V Zárezoch smrti som venovala veľkú pozornosť jeho dôsledkom – tomu, ako ničí ľudí, ktorí za ním stoja, rovnako ako ľudí, ktorí sú jeho obeťou.
Dôležitú úlohu v Zárezoch smrti zohráva lojálnosť k rodine na jednej a pocity k inému človeku na druhej strane. Ak by ste si museli vybrať, čo by ste si zvolili: rodinu či lásku?
Na toto sa odpovedať nedá! No môj romantický život a manželstvo sú pre mňa jedno a to isté, a verím, že človek, ktorého si vezmete za manžela či manželku, sa stane súčasťou vašej rodiny. Takže niet medzi čím vyberať.
Čo vás ťahá k žánru sci-fi?
Milujem sci-fi už od detstva. Romány zo súčasnosti vo mne nikdy nevyvolali takú silnú odozvu. Chcela som čítať o dobrodružstvách na iných svetoch, o problémoch, ktoré boli úplne iné ako tie moje. Myslím, že práve preto sci-fi píšem, pretože je to niečo, čo som vždy mala rada. No dnes vidím aj to, ako môžete v sci-fi a fantasy písať o skutočných pocitoch a problémoch z bezpečnej vzdialenosti. Môžete pred ľudí predostrieť zložité veci v bezpečnom prostredí. To je niečo veľmi cenné.
Kedy vo vás skrsla prvá myšlienka na Zárezy smrti?
Istú verziu tohto príbehu som mala na mysli už veľmi dlho, zrejme ešte odkedy som bola tínedžerka. Priťahoval ma konkrétne príbeh Akosa, ktorý je unesený z vlastného domova, snaží sa zžiť s novou kultúrou a zvykmi a zároveň sa dostať späť k svojej rodine. Tento príbeh dostal takmer úplne nový tvar, no jadro je stále tam.
Prečo ste sa rozhodli pre dve knihy?
Rozvrhla som sériu v dvoch variantoch, ako trilógiu a dilógiu, a verzia s dvomi knihami proste fungovala lepšie. Dva uzavreté príbehy, ktoré zastrešuje jeden väčší, sú presne to, čo chcete v dilógii mať.
Aký pocit by ste chceli v čitateľoch pri Zárezoch smrti vyvolať?
Vo všeobecnosti si želám, aby ich príbeh a postavy zasiahli. No konkrétne pri Zárezoch smrti dúfam, že si budú želať stráviť viac času v ich svete. To bol pocit, ktorý vo mne vyvolali moje najobľúbenejšie knihy – že nie sú koníček, ale miesto. Chcela by som vytvoriť taký svet aj tu.
Kde ste sa inšpirovali pre Zárezy smrti?
Mám pocit, že úplne všade! No vo veľkej miere je to cestovanie. Pracovala som na Zárezoch smrti počas medzinárodného turné pre sériu Divergencia. Niektoré scény som napísala v Amsterdame, iné v Poľsku alebo v Nemecku – a hoci som možno do knihy nezahrnula miestnu kultúru alebo jazyk, už len ten pocit, že je človek uprostred neznámeho miesta s bohatou históriou, bol nesmierne inšpiratívny. Ďalej som čerpala zo zážitkov z mesta Kluž v Rumunsku, kde som pred niekoľkými rokmi žila. Povedala by som, že sa Šoteti vŕtajú vo veciach tak radi preto, že som sa rada túlala po malých klužských železiarstvach. Podobne ako množstvo úžasných vecí v Kluži sú aj oni tak trochu skryté bokom – vlastne rovnako, ako množstvo úžasných vecí úplne kdekoľvek.
Fotokredit: Reinaldo Coddou
