Román Zlá hodina patrí k menej známym dielam Gabriela Garcíu Márqueza, no zároveň k tým, ktoré najlepšie odhaľujú, ako vznikal jeho jedinečný literárny svet.

Zlá hodina vyšla prvýkrát v roku 1962 – päť rokov pred románom Sto rokov samoty, ktorý nositeľa Nobelovej ceny za literatúru preslávil po celom svete. Práve preto ju mnohí literárni kritici označujú za jeden z kľúčov k pochopeniu Márquezovej neskoršej tvorby. V tejto knihe sa začína formovať jeho schopnosť rozprávať veľké dejiny prostredníctvom malých príbehov a jednej komunity.

Dielo Zlá hodina vznikalo v čase, keď autor akoby ešte len hľadal svoj veľký román. Dnes sa však ukazuje, že mnohé z tém a postáv, ktoré sa neskôr preslávili v jeho najznámejších knihách, sa objavujú už tu. Text zároveň predstavuje Garcíu Márqueza aj v trochu inom svetle. Na rozdiel od jeho slávnych diel tu ešte nenájdeme magický realizmus. Ide skôr o temnú, napínavú prózu zakotvenú v kolumbijských dejinách – v období politického násilia a diktatúry, ktoré krajinu poznačilo v polovici 20. storočia. Kniha je zároveň politickým aj morálnym portrétom spoločnosti: ukazuje, ako ju strach, klebety a moc dokážu.

Zaujímavá je aj samotná história vzniku románu. Márquez ho písal už v polovici 50. rokov a pôvodne ho chcel nazvať oveľa provokatívnejšie – „Toto zasrané mesto“. Keď v roku 1962 vyšlo prvé vydanie v Španielsku, autor ho dokonca neuznal, lebo redaktori text výrazne upravili. Až neskoršia verzia, ktorú autor prepracoval a autorizoval, sa stala definitívnou podobou knihy.

Pre dnešný svet má Zlá hodina ešte jeden rozmer: je až prekvapujúco aktuálna. Príbeh o spoločnosti, v ktorej sa anonymné odhalenia, fámy a strach stávajú nástrojom moci, pôsobí v čase informačných vojen a sociálnych sietí mimoriadne súčasne. Knihu do slovenčiny preložil Vladimír Oleríny.

O autorovi

Gabriel García Márquez (1927 – 2014) sa narodil v mestečku Aracataca na pobreží Kolumbie. Prvých osem rokov života strávil u svojich prarodičov z matkinej strany. Navštevoval jezuitské kolégium a v rokoch 1947 – 1949 sa v Bogote neúspešne pokúšal vyštudovať právo.

V mladosti žil dlhší čas na Kube. Neskôr pôsobil v Európe ako spravodajca liberálneho denníka El Espectador. Písal reportáže a kultúrnu publicistiku, v Ríme študoval réžiu na Experimentálnom filmovom stredisku. Ako novinár navštívil Švajčiarsko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko aj Československo. Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov latinskoamerického magického realizmu. Je držiteľom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982. Vo Vydavateľstve SLOVART mu vyšli knihy: Láska v čase cholery, Uvidíme sa v auguste, Kronika vopred ohlásenej smrti, Oči modrého psa, Patriarchova jeseň a Sto rokov samoty. Posledná vyšla aj ako audiokniha, text prečítal Michal Ďuriš.