Ela – hrdinka románu Nepoložená otázka sa s podobnými otázkami stretne až časom. Až keď zistí, že jej rodina nie je celkom typická, ba možno ani normálna. Elin príbeh skrýva zradné tajomstvo. Kde a kedy sa začal roztáčať kolotoč viny a trestu? Aký podiel na ľudskom zlyhaní majú totalitné režimy? Alebo je to inak a človek si za všetko napokon môže sám? Sú to ťažké otázky pre dievča, ktoré sa ešte len hľadá a Ela v románe Nepoložená otázka je presne taká.
Taťjana Lehenová sa veľkým románom Nepoložená otázka z čias socializmu autorsky vracia po tridsiatich rokoch. Vášne vzbudila už jej báseň Malá nočná mora z osemdesiatych rokov. Ostatný román mapuje autorkin život a okrem iných v ňom vystupuje aj jej už mŕtva babička.
Srdečne Vás pozývame na krst knihy Nepoložená otázka, ktorý sa uskutoční 16. októbra o 18.00 hod v bratislavskom kníhkupectve Artforum.
Autorke románu Nepoložená otázka Taťjane Lehenovej sme položili niekoľko otázok:
Autorsky sa do povedomia čitateľov vraciate po tridsiatich rokoch. Prečo teraz a prečo s takým časovým odstupom?
TL: Myslím, že na prvú časť otázky je odpoveď jednoduchá – teraz preto, že sa mi len celkom nedávno podarilo dopísať jeden príbeh, respektíve dostať ho do tej podoby, aby som ho mala odvahu ponúknuť čitateľom. Odpovedať na druhú časť otázky je už náročnejšie – až po tridsiatich rokoch zrejme preto, že som dlho žila tým všetkým, čo sa po osemdesiatom deviatom ponúkalo a vždy som sa snažila robiť veci naplno, nech už išlo o akúkoľvek aktivitu. Život dostával prednosť pred písaním.
Ako by ste vy sama charakterizovali román Nepoložená otázka?
TL: Pokúsila som sa napísať román o tom, akí sme boli – my, zdanlivo bezfarebné identické postavy ľudí, ktorí sa narodili a vyrastali za železnou oponou, pokúsila som sa namaľovať obraz živej reality, aby tí, ktorí ju už nezažili, mali možnosť porovnávať a vytvoriť si vlastný názor na to, či by niečo také nemali vyskúšať. Domnievam sa, že odpoveď bude nesporná – nemali. Súčasne som však nechcela, aby sme z toho vyšli len ako nejaká zúfalá generácia bez možnosti alebo schopnosti prežívať svoju mladosť pozitívne. Nie preto, že by som chcela prefarbovať alebo prifarbovať tie časy, ale preto, že by to podľa mňa nebola pravda. No a napokon som sa popritom pokúsila vystihnúť nejednoznačný obraz jedného muža, ukázať ho v picassovskej perspektíve zo všetkých strán, z rôznych uhlov pohľadu – jeho priateľskú, dobrosrdečnú i vyškerenú alebo vydesenú podobu – načrtnúť portrét niekoho, kto už svojou existenciou vyvolával nutkanie klásť otázky, a pritom tú najdôležitejšiu mu od istého momentu už nikto nepoložil.
Pre koho ste román písali a aký typ čitateľa môže vaša kniha najviac osloviť?
TL: Samozrejme, tajne túžim po tom, aby oslovila každého, kto ju otvorí. Svoje krédo v tomto smere som vyslovila celkom na záver. Môžem si ho tu dovoliť citovať, pretože nejde o súčasť príbehu: „Nikdy neviete, ako to dopadne. Máte len možnosť prihovárať sa svojou dušou iným a dúfať, že medzi nimi nájdete niekoho blízkeho.“ Myslím, že román má šancu osloviť čitateľa so zmyslom pre poéziu, ktorá sa dá nájsť aj na tých najbežnejších miestach, čitateľa hravého, schopného vnímať nálady, čitateľa trpezlivého, ktorý neočakáva iba akčný dej rútiaci sa vpred a vrcholiaci veľkou pointou, ale hľadá a rozoznáva jemnejšie hodnoty.
Nepoložená otázka je veľký román z éry socializmu. Myslíte si, že ako spoločnosť sme na mnohé veci z tejto doby už zabudli alebo sa začíname čoraz viac utiekať k spomienkovej nostalgii?
TL: Áno, domnievam sa, že mnohí majú minimálne silnú tendenciu zabúdať a áno, mnohí máme tendenciu utiekať sa čoraz viac k spomienkovej nostalgii – nakoniec, aj ostatné parlamentné voľby sú toho zjavným dôkazom.
Môžu sa v románe Nepoložená otázka spoznať aj niektorí konkrétni ľudia?
TL: Román je fikciou – vždy, dokonca aj vtedy, ak by sa autor pokúsil opísať konkrétny pravdivý príbeh. Je to tak preto, že tú istú udalosť vnímajú a potom si i pamätajú rôzni „účastníci zájazdu“ odlišne. Situáciu, pri ktorej istý K. urazil slečnu N. a jej spoločník A. sa na K. vrhol, aby mu to vytmavil, pričom mu rozbil ústa a zlomil nos, vám už po pár hodinách budú svedkovia vykladať v celkom rozdielnych súvislostiach, o aktéroch bitky ani nehovoriac. A čo potom príbehy a udalosti staré tridsať, štyridsať, päťdesiat rokov? Ak sa niektorí konkrétni ľudia budú chcieť v románe nájsť, je to vec ich rozhodnutia, predstavivosti a možno i ilúzie, pretože na každý literárny príbeh musia byť dvaja – autor nestačí, bez čitateľa a jeho tvorivej spolupráce v procese čítania by žiadna kniha nemala širší zmysel.
Čo s otázkami, ktoré v nás driemu? Položiť ich kým je čas, alebo... ?
TL: To je krehká neistá vec. Koniec koncov veď o tom tá kniha je. Ak som potrebovala vyše 450 strán a moja hrdinka aj tak nenašla jednoznačnú odpoveď, teraz vám to asi nepoviem...
O autorke:
Taťjana Lehenová sa narodila a prvých tridsať rokov svojho života strávila v Bratislave. Pohybovala sa v centre bohémskej spoločnosti konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. V tomto období vydala dve zbierky poézie (Pre vybranú spoločnosť, Cigánsky tábor) a jednu prózu pre deti a rodičov (Je Miško myška?). V Prahe – kam sa presťahovala a dodnes žije s manželom, dvoma deťmi a jednou mačkou Metlošom (pohlavie nejednoznačné) – sa desať rokov v Divadle v Dlouhé s veľkým úspechom uvádzala jej divadelná hra, detský muzikál (Miška z bříška).
