„Lojzo Cumpeľ kalikou bol. Na vojne dodrúzganá noha zrástla mu nakrivo a Lojzo len s námahou vláčil svoje ochablé telo na barlách. Zbytočný bol v chalupe i v hospodárstve, vedel to on dobre. Lež beztak chcúc pomôcť, kde-tu čo podržal, rád bol, že sa čo len trochu zaslúžil o bezchybný chod cumpľovskej domácnosti. „Kto nebol na vojne, nie je žiadny chlap,“ vravieval starý Cumpeľ zaťato, s tupým výrazom v tvári a s päsťami na stole vždycky. I Lojzo myšlienky bol takej, pokým mu záprah s kanónom nepriprel nohu o kmeň stromu. Vrátil sa z vojančiny čoby kalika, štát udelil mu malú penziu, a tak Lojzo za jasných, slnečných dní vychádzal na priedomie, pohľadom vyprevádzal koscov, čo boli kráčali kol ich chalupy do lúk a veselo volali: „Nože Lojzo, kedyže už pôjdeš s nami i ty?“ „Na rok, bratci, na rok už!“ odpovedal im vyslúžilec vo vyblednutej vojenskej blúze a prižmuroval oči v slnečnej žiare. Smutný úsmev sa mu mihol tvárou. Občas vyterigal sa na medzu, kde smutne sledoval bratov, ako sa veselo rozháňali motykami a kypeli zdravím v priezračnom vzduchu, čo sa chvel nad poľami. Doma si ho nevšímali, radi ho mali, i keď bol zbytočný. Len otec Cumpeľ, hlava rodiny, tvrdý sedliak to, nevrlo sa správal k Lojzovi, príťažou rodiny ho zval a pri obede, keď krájal chlieb, svojmu kyptavému synovi urezal vždy ten najtenší krajec. Lojzo sa rýchlo naučil nebrať si z misy prídavok. To mohli len pracujúci členovia famílie a otec si to dobre ustrážil, aby Lojzo sa uspokojil s tým, čo na tanier dostal. Stačilo pár silných úderov drevenou lyžicou po hánkach mrzákovej ruky a Lojzo uberal sa do postele s blčiacimi očami, škŕkaním v bruchu a nedoziernym pocitom krivdy. Taký bol Lojzov život doma, medzi vlastnými.
Potom jedného dňa celú svoju rodinu vyzabíjal a sám sa obesil v maštali na hambálku.“
Kniha Pán Hronu sa začína krátkou poviedkou Petra Pišťanka Kalika. „Pôvodne sa táto poviedka volala Príbeh s prekvapivou pointou a Peter mi ju poslal v liste s dátumom 5. júla 1982. Napadla mu, keď mi opisoval, ako to s ním je: „Dušan, blíži sa okamih, na ktorý čakám celých 16 mesiacov. Môj vysnený odchod do civilu. Chvíľa, pre ktorú sa oplatilo zlomiť si nohu, trpieť neľudské bolesti pri hnisavom zápale kosti a vôbec. Zimu 1982/1983 už prežijem doma a verím, že konečne spoločnými silami utvoríme tvár Novej prózy,“ píše Dušan Taragel v závere knihy. Práve vďaka nemu môžu teraz, necelých desať rokov po Pišťankovej smrti jeho dávno stratené poviedky vyjsť spoločne s doplňujúcimi a vysvetľujúcimi textami Dušana Taragela a sprievodnými ilustráciami Danglára.
O autoroch:
Peter Pišťanek študoval dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. V 80. rokoch bol spoluzakladateľom kultovej hudobnej skupiny Devínska Nová Vec. Do roku 1988 vystriedal viacero zamestnaní. Po roku 1989 podnikal v reklamnej branži, neskôr bol šéfredaktorom magazínu Tele-Video-Relax, textárom v reklamných agentúrach či redaktorom internetového časopisu inZine. Publikovať začal koncom 80. rokov v časopise Slovenské pohľady, debutoval románom Rivers of Babylon v roku 1991 (reedícia 2019). Námety pre svoje diela neraz čerpal zo svojho bydliska, ktoré sa nachádza na pomedzí veľkomesta a vidieka. Jeho diela sa vyznačujú priamočiarosťou rozprávania a rýchlym spádom deja. Vo Vydavateľstve SLOVART vyšli aj voľné pokračovania jeho debutu: Drevená dedina (Rivers of Babylon 2) a Fredyho koniec (Rivers of Babylon 3). V roku 2014 vyšla poviedka Neva a v rovnakom roku vyšiel jeho román Rukojemník. V roku 2016 vyšiel súbor jeho noviel pod názvom Mladý Dônč. Knihy Petra Pišťanka boli preložené do angličtiny, francúzštiny, chorvátčiny, maďarčiny, turečtiny, srbčiny, češtiny a slovinčiny. Zomrel 22. marca 2015.
Dušan Taragel je slovenský prozaik, publicista a scenárista. Čitatelia ho poznajú ako autora obľúbených Rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (1997, reedícia 2023), poviedkovej knihy Sekerou a nožom (spoluautor Peter Pišťanek, 1999) a zborníka Roger Krowiak (2002). Okrem toho napísal príručku spoločenského správania pre vrahov Vražda ako spoločenská udalosť (2006) a knihu poučných poviedok o sexe Polrok bez sexu (2013). Ako scenárista zaujal dnes už kultovým televíznym filmom, odohrávajúcim sa v časoch rozvíjajúceho sa porevolučného kapitalizmu Baščovanský a zať (1994), pre televíziu napísal množstvo scenárov pre sitcomy Mafstory, Profesionáli, Hoď svišťom a Hlavne, že sa máme radi. Mafiánske balady (2022) boli jeho prvým románom a dostal sa s ním do finále Anasoft litera 2023.
