Slovo „gundža“ označuje hrču alebo guču (napríklad papiera). Prečo sa časopis Gundžovníky, ktorý vytváral v náklade dva kusy tvoj otec Július Satinský, volá ako sa volá?
Existuje aj sloveso gundžovať, ktoré sa používalo v Bratislave v druhej polovici 20. storočia a znamená frflať, klebetiť. Gundžovníky sú rodinné klebetníky, preto je názov asi odvodený od tohto slovesa. Uvidíme, či sa knihe podarí vrátiť toto slovo do aktívnej slovnej zásoby. Julovi by sa to iste páčilo, jeho vzorom v obohacovaní slovnej zásoby slovenčiny bol Hviezdoslav.
Koľko tvojej editorskej práce je v knihe? Ako si postupovala pri výbere textov?
Vzhľadom na obrovský rozsah materiálu sme prvýkrát pristúpili k tomu, že Julove texty nie sú vydané v úplnosti. Pri Expedíciách ani Listoch Oľge sme neškrtali nič. Tu som vyradila tie texty, ktoré mali informačnú hodnotu len v čase písania a len pre rodinu, napr. správy o tom, aká prišla pošta alebo kto koho navštívil, keď to nebolo opísané príbehovo. Tiež som vyradila niektoré fotografické reportáže, ak sa v nich zobrazovali ľudia, ktorí si nepriali byť v knihe. V originálnych Gundžovníkoch boli niektoré články písané na pokračovanie, podľa toho, koľko miesta mal Julo na strane. Všetky tieto články bolo treba pospájať a určiť ich poradie. Rámcovo sa však vydávané Gundžovníky maximálne podobajú na tie originálne.
S akými textami sa v Gundžovníkoch stretneme?
Julo bol šéfredaktorom a jediným autorom Gundžovníka, ale rád sa štylizoval do role rôznych autorov. V časopise sa objavujú mnohé rubriky, napríklad správy z domova (Z našich končín) a zo sveta (Hovadziny z cudziny), nekrológy, reportáže, komentáre. Niektoré sú pravidelné, niektoré ojedinelé. Texty sú ilustrované alebo dopĺňané fotografiami. Všetky ilustrácie a fotografie v knihe pochádzajú z originálnych Gundžovníkov. Grafickému štúdiu Pergamen sa opäť podarilo dokonalo napodobniť Julov štýl a hravosť.
Otec písal texty ako tridsiatnik, ty si ich do tlače pripravovala ako jeho rovesníčka. Aké vidíš paralely vo vašich životoch? V čom ste rozdielni?
Otec začal písať Gundžovníky v roku 1967 ako 26 ročný, skončil v roku 1984 ako 43 ročný. Ja mám teraz 32, takže jeho rovesníčka som hypoteticky bola len v roku 1973. To je kdesi uprostred Gundžovníkov. Julo veľkú časť obdobia písania Gundžovníkov žije v byte u svokrovcov aj s nimi, manželkou, švagrinou a švagrom. Takéto viacgeneračné bývanie je dnes skôr výnimkou. Im to perfektne fungovalo.
Zároveň bola úplne iná doba. Spoločensky aj technologicky. Julo s nadšením opisuje príchod automatickej práčky. Je ako nová členka rodiny. Dnes už so spotrebičmi nemáme také osobné vzťahy. (smiech) Hlavný rozdiel medzi nami je tiež v tom, že Julo pil ako dúha, a ja nepijem. Ja som už mama, on ešte otcom nebol.
Dôležitú časť Gundžovníkov tvoria texty o bratislavských kaviarňach a reštauráciách a Julových gastro pôžitkoch. Zdá sa, že Julo bol hipster oveľa skôr ako to bolo moderné. Myslíš, že by dnes bol nadšencom internetu a sociálnych sietí?
Julo bol influencerom skôr, ako sme vôbec vedeli, čo to je. Aj ním túžil byť. Hovorieval mi, uvidíš, keď si dám žlté šnúrky do topánok, do roka ich budú nosiť všetci! Nie som si istá, či mu tá prognóza vyšla (smiech). Čo sa týka technológií, Julo bol dosť konzervatívny. Ku koncu obdobia písania Gundžovníkov už existoval xerox, on ale zaťato pokračoval v písaní na stroji cez kopirák. Na druhej strane na sklonku života už plynulo faxoval, mejloval a používal počítač. Takže ktovie. Myslím, že keby bol v súčasnosti mladý, využíval by moderné technológie naplno. Zdieľal by svoje originálne videnie sveta. Vždy mal rád publikum.
Vnímaš Bratislavu otcovými očami? Spomenieš si napríklad v podchode pod Prezidentským palácom (Hodžovo námestie) na jeho slová „Ak začujete vetu Ideme do Ameriky, už budete vedieť, ktorým smerom sa vybrať? Podchod je pre Bratislavčanov niečo také svetové (sú v ňom pod zemou obchody, bar kvetinárstvo, trafika atď.), že ho nazvali jednoducho Amerika.“
Na rôznych miestach sa mi vybavujú jeho historky. Vďaka Gundžovníkom som aj ja spoznala nové vrstvy v pamäti Bratislavy. Pripomínam si napríklad prvé idúce schody v obchodnom dome na Kamennom námestí. Veľa miest, ktoré sa v Gundžovníkoch spomína však už neexistuje. Malý trh a jeho špecifická atmosféra, rôzne pivárne a reštaurácie. Bratislava sa odvtedy veľmi zmenila. Gundžovníky konzervujú jej niekdajšiu podobu ako konzerva s unikátnym exotickým ovocím.
V knihe sa spomínajú mnohí Julovi kamaráti, kolegovia, rodina, známi, ale aj slávne osobnosti jeho doby. Čo sa o nich dozvieme?
Z dnešného pohľadu je fascinujúce, že niektoré osoby, ktoré sa v knihe spomínajú ako deti sú dnes slávnymi ľuďmi. Julo dokázal rovnako pútavo písať o Božidare Turzonovovej, Miroslavovi Horníčkovi i o tete z Trnavy alebo nejakom susedovi. V Gundžovníkoch sa mixuje svet slávnych osobností tej doby a bežných ľudí z Julovho okolia a naberá to priam románový rozmer v tom, ako sa dajú sledovať niektoré príbehové línie.
O Julovi
Július Satinský (1941 – 2002) bol bratislavským rodákom a k svojmu rodisku mal vrúcny vzťah. Študoval dramaturgiu na VŠMU a už počas štúdií vystupoval s Milanom Lasicom. Pracoval ako dramaturg v Československej televízii a pôsobil v Divadle na Korze. Hral v mnohých kultových filmoch, azda najobľúbenejšou postavou je otec Albert z filmu S tebou mně baví svět. Spolu s Milanom Lasicom a Jarom Filipom nahrali mnoho známych piesní. V roku 1982 prešiel do Štúdia S, z ktorého sa neskôr stalo známe ako Štúdio L+S. Svoj nezabudnuteľný humor a rozprávačský talent vložil do mnohých knižných diel pre dospelých a deti aj do divadelných hier. Vo Vydavateľstve SLOVART vyšli knihy Expedície (2011) a Listy Oľge (2013).
O grafickej práci na knihe
Keď sme pred rokmi pracovali na Satinského Expedíciách, tak sme dostali množstvo rukopisných materiálov, ktoré bolo treba pretvoriť do podoby peknej knihy. Pri Gundžovníkoch bolo podkladov ďaleko viac. Našou úlohou bolo spracovať veľké množstvo strojopisných „akože“ časopisov s rozmanitými druhmi príspevkov, fixkovými ilustráciami a rôznou štruktúrou.
Hľadali sme cestu, ako zachovať túto ručne robenú rôznorodosť, tak aby nestála v ceste čitateľnosti knihy. Výsledkom je „akože“ časopisová typografia s náznakom retroštýlu doplnená pôvodnými ilustráciami, fotografiami a originálnymi titulnými stranami Julových Gundžovníkov.
Juraj Demovič, štúdio vizuálnej komunikácie Pergamen
foto: Csaba Molnár
