Ilustrácie na obálke knihy Tak leť sa tentoraz ujala výtvarníčka Tina Minor, kniha tiež dostala i novú grafiku a je bez prebalu. Bystričanovej príbehy tak dostávajú svieži šat, ktorý im, ako sa môžete presvedčiť, nesmierne pristane.
Pod vynoveným zovňajškom sa skrýva pre autorku typické, príjemne plynúce rozprávanie s hlbokým posolstvom, navyše obohatené o symbolikou zvieracej ríše a pretkané hudobnými motívmi.
Samuel a Izabela sú spolu už dvadsaťsedem rokov. Príbeh ich pokojného manželstva sa však náhle zdramatizuje, keď sa v ich živote objaví žena zo Samuelovej minulosti. Tento zvrat doľahne najmä Izabelu. Dokáže sa so vzniknutou situáciou vnútorne vyrovnať a opäť nájsť cestu k láske?
Kapitoly knihy sú pomenované po rôznych druhoch vtákov, no ich symboliku čitateľ nájde i hlbšie v texte. Autorka si totiž naštudovala správanie a znaky rôznych operencov a tie premietla nielen do deja, ale i do vystupovania postáv.
Samotná Izabela je napriek bolesti, ktorej čelí, vnútorne silná bytosť a na všetko sa učí dívať z vyššej perspektívy – ako vtáky. A bol to práve jej málovravný manžel, kto ju naučil týmto úžasným tvorom rozumieť.
A ešte čosi. Silvia Bystričanová odporúča pri čítaní knihy Tak leť počúvať pieseň Waltzing Matilda. Prečo? Na to pri čítaní prídete sami.
O autorke
Silvia Bystričanová žije a tvorí pod najväčšou vyhasnutou sopkou v strednej Európe a hrdo potvrdzuje, že pohľad na ňu je básnikmi zaslúžene ospevovaný. Miluje svojich chlapov, cíti sa v ich spoločnosti ako kráľovná a odvážne priznáva, že má šťastný život.
Silvii Bystričanovej vo Vydavateľstve SLOVART vyšli okrem najnovšej knihy Tak leť nasledujúce tituly: Každý deň má niekto narodeniny (2013), Šťastie prišlo v sobotu (2014), Jar, leto, jeseň, Agáta (2015), A vráť sa po slabších (2016), Tri dni do raja (2017), Bosí sme prišli na svet (2018), Sedem cností tohto leta (2019), Spev veľrýb (2020), Ticho nikdy nemlčí (2021), Tu som doma (2022) a Zlatá stredná cesta (2023).
Ukážka z knihy Tak leť
Začula, ako pred ich domom zastalo auto. Odhrnula záclonu a vtedy z podobločnice zoskočila ryšavá mačka a utekala k bráničke. To urobila zakaždým, keď prišiel Samo domov. Dával jej po príchode tajne obľúbenú maškrtu z mačacej trávy a Izabela sa tvárila, že o tom nevie. Každý muž potrebuje pred manželkou niečo tajiť a ona sa rozhodla, že toto jeho tajomstvo jej nijako zásadne neubližuje. Keď mal toho v práci veľa, síce šomral, že mačky sú tlsté, a občas z toho obvinil Izabelu, ale ona narátala do osem a len sa naňho uprene pozrela. Nikdy dlho nevydržal jej spaľujúci pohľad, keď jej krivdil, ale nikdy by si nepriznal, že ju obviňuje neprávom. Vnímala to ako dedičstvo jedináčika, ktorému nemal kto v detstve odporovať a v partnerstve tak získal potrebu to občas skúsiť. Keď k tomu pridala jeho znamenie Blížencov, bola voči jeho občasným invektívam zhovievavejšia. Tak ako on sa vôbec nepozastavil nad tým, keď občas nenavarila a bola zaujatá prácou. Vtedy objednal pizzu a kúsok z nej bez slov postavil pred Izabelu.
Buchli dvere a skôr, ako ju v kuchyni letmo pobozkal na vlasy, zašomral: „Zasa si nevybrala z čajníka vrecúško s čajom. Keby si vedela, z akého materiálu sa to…“ nestihol dopovedať.
„… sa to vyrába, tak by si to v čajníku nechala lúhovať len dve minúty alebo by si to vôbec nekupovala,“ dokončila zaňho.
Nádych, jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, výdych. Malichernosť.
