Elena Hidvéghyová-Yung vo svojej autobiografickej knihe Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom na pozadí vlastného života a takmer tridsaťročného manželstva skúma, či existuje niečo ako osudové predurčenie.
Stretli sa v jeden zimný podvečer na zastávke autobusu č. 332 v centre dvanásťmiliónového Pekingu. Ona, nádejná slovenská sinologička. On, čínsky intelektuál plánujúci odísť do USA. Boli si súdení?
Kniha obsahuje autorkine autentické denníkové zápisky z Číny (odlíšené v knihe modrým fontom) doplnené úvahami a komentármi písanými z pozície zrelej ženy. Text – v ktorom okrem autobiografie a denníka nájdeme i prvky cestopisu, eseje, memoárovej prózy či umeleckej reportáže –, podnecuje k zamysleniu sa nad partnerstvom muža a ženy, nad tým, čo krásne no i náročné môžu do vzťahu priniesť kultúrne rozdiely, ale i nad láskou k vlastnej krajine a kultúre. Zároveň prináša svedectvo o Číne v 90.rokoch minulého storočia.
Srdečne vás pozývame na krst knihy, ktorý sa uskutoční 4.3.2025 o 18:00 v bratislavskom Artfore na Kozej. Úlohy krstnej mamy sa zhostí Mila Haugová, ukážky z knihy prečíta Lucia Hurajová. Večerom bude sprevádzať Dado Nagy.
O autorke
Elena Hidvéghyová-Yung študovala čínsky jazyk a kultúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, počas štúdia strávila dva roky v Číne na Pekinskej univerzite. Po ukončení štúdia pôsobila v Kabinete orientalistiky SAV, kde sa venovala čínskej dekadentnej literatúre v porovnaní s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy – femme fatale. Postgraduálne študovala čínsku literatúru na East China Normal University v Šanghaji. Od roku 1997 žije na Slovensku a pracuje ako súdna prekladateľka čínskeho jazyka. Príležitostne sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Vydala básnické zbierky Prasestre (2006), Homme fatal (2008), Materia prima (2014) a román z čínskeho prostredia Dážď slivkových kvetov (2011), ktorý vyšiel aj v čínskom jazyku. Za svoju poéziu získala Prémiu Ceny Margity Dobrovičovej v oblasti duchovne orientovanej poézie, Prémiu Klubu nezávislých spisovateľov a iné.
Ukážka z knihy:
V knihe Doktor Živago je dialóg staršieho muža s Larou. Mimoriadne trefne opisuje určitý typ mužov, preto ho mám vyznačený: Ten mladík je nekonečne čistý a múdry, má chrabrého ducha a bude z neho vynikajúci revolucionár, možno i učiteľ, ideológ. Svet však takými, ako je on, opovrhuje. Nikdy nebude mať peniaze ani moc.
Presne tak. Nikdy nebude mať peniaze ani moc. No a čo?! Dnes mi tá myšlienka celý deň víri v hlave. Je to nebodaj posolstvo pre mňa? A hoci tomu rozumiem do hĺbky, predsa sa s tým nedokážem úplne stotožniť.
Moc – nikdy som po nej netúžila, ani u svojho muža. Hoci pre mnohé ženy to účinkuje ako afrodiziakum – tomu rozumiem. (Ja to však vnímam ako riskantné pre mužskú
márnomyseľnosť.) A pokiaľ ide o peniaze – kde je istota, že T. sa nebude vedieť o svoju rodinu dobre postarať? Nemusíme byť veľmi bohatí, stačí, keď budeme žiť dôstojne. Nie ako chudáci, čo musia otočiť každú korunu. To by ma zabilo. (Bratislava 16. 2. 1996)
Pamätám sa, že v čase, keď som spoznala T., akýsi neznámy hlas mi často našepkával: „Vždy bude chodiť s holým zadkom, večne hľadať. K tebe sa hodí iný typ muža, ver mi.“
Áno, ten neúnavný, výsmešno-provokujúci hlas ťal do živého. Lenže nemusel mať pravdu – to som cítila zreteľne. (Neskôr v manželstve sa potvrdilo, že išlo o deštruktívnu,
pokušiteľskú silu. Bolo správne ju ignorovať.)
