Gustavo Rojas Pinilla, Juan Vicente Gómez, Marcos Pérez Jiménez – všetci títo latinskoamerickí autokrati sú hlavným hrdinom Patriarchovej jesene – a zároveň ním nie je nikto z nich. Postavu „generála vesmíru“ totiž Gabriel García Márquez vytvoril tak, že sa na desať rokov ponoril do štúdia histórie Latinskej Ameriky, predovšetkým jej diktátorov. Potom sa prinútil zabudnúť na všetko, čo sa dozvedel a začal tvoriť celkom nový príbeh, úplne vymyslený a zároveň skrz na skrz pravdivý.
Vzniklo tak jedno z najlepších literárnych stvárnení archetypu krutovládcu odtrhnutého od reality – mýtus vyšinutého despotu, o ktorom sme mnohokrát dúfali, tak ako mnohokrát dúfali obyvatelia Márquezovej vymyslenej karibskej krajiny, že patrí minulosti. No jemu sa akosi vždy podarí vrátiť sa zo smetiska dejín na výslnie.
„Vlažný závan veľkej mŕtvoly a zhnitej vznešenosti“ udrie čitateľovi do nosa už v prvej vete. Podobne ako Sto rokov samoty i Patriarchova jeseň prekvitá divokou obrazotvornosťou, autor však tentoraz zvolil svojráznu metódu výstavby vety a jednotlivých významových celkov, upustil tiež od snahy o lineárny príbeh. Ak však čitateľ pristúpi na jeho hru a nechá sa vtiahnuť do víru výjavov plných obludnej bizarnosti no i snovej krásy, dostane sa mu nezabudnuteľného zážitku, umocneného bravúrnym prekladom Petra Brabenca. A možno na konci bude súhlasiť s autorom, ktorý tento román považoval za svoj najlepší.
Hoci Patriarchovu jeseň García Márquez nepísal, ako to bolo uňho zvykom, zo skúsenosti, ale zo štúdia materiálov, vnímal ho ako svoje najautobiografickejšie dielo. Do postavy patriarchu premietol množstvo svojich vnútorných démonov, nostalgie a obsesií. A osamelosť, emócia ktorá intenzívne prestupuje celým príbehom, je nielen osamelosťou absolútnej moci patriarchu, ale i osamelosťou slávy obdivovaného spisovateľa.
O autorovi
Gabriel García Márquez (1927 – 2014) sa narodil v mestečku Aracataca na pobreží Kolumbie. Prvých osem rokov života strávil u svojich prarodičov z matkinej strany. Navštevoval jezuitské kolégium a v rokoch 1947 – 1949 sa v Bogote neúspešne pokúšal vyštudovať právo.
V mladosti žil dlhší čas na Kube. Neskôr pôsobil v Európe ako spravodajca liberálneho denníka El Espectador. Písal reportáže a kultúrnu publicistiku, v Ríme študoval réžiu na Experimentálnom filmovom stredisku. Ako novinár navštívil Švajčiarsko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko aj Československo. Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov latinskoamerického magického realizmu. Je držiteľom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982. Vo Vydavateľstve SLOVART mu vyšli knihy: Láska v čase cholery, Uvidíme sa v auguste, Kronika vopred ohlásenej smrti, Sto rokov samoty, posledná spomínaná aj ako audiokniha v podaní Michala Ďuriša.
